História Banskej Štiavnice
Širšie okolie Banskej Štiavnice bolo osídlené v mladšej dobe bronzovej. Už pred našim letopočtom sa tu ťažili drahé a obecné kovy. Baníci sa zameriavali na ťažbu prístupných a ľahko taviteľných kysličníkov rúd na rozsiahlom území štiavnického a hodrušského rudného revíru a vytvorili si administratívne centrum na hradisku tzv. starého mesta, na Glanzenbergu. Tento hrad bol sídlom baníckej komory, ktorá kontrolovala príjmy plynúce z ťažby v baniach.
Zo získaného striebra sa vyrábali hodnotné mince. Z miestnych baní kryla svoju potrebu Veľkomoravská ríša a tiež feudálne arpádovské Uhorsko. Postupné vyčerpanie ľahko taviteľných rúd oxidačnej zóny viedlo ku kríze, ktorá vyvrcholila koncom prvej polovice 12. storočia. Uhorský panovníci riešili túto situáciu prizvaním kolonistov, ktorí mali skúsenosti s hlbinným baníctvom a z tavenia sírnikových rúd. Počet nemeckých kolonistov postupne prevýšil domáce obyvateľstvo. V tomto období kolonisti založili mesto Banská Štiavnica priamo pod starým hradiskom Staré mesto na potoku Štiavnica. V priebehu druhej polovice 12. storočia ho vybudovali na veľké a významné mesto, ktoré okolo roku 1230 malo už dva veľké trojloďové románske chrámy.
Banskoštiavnická pečať, zachovaná na listine z roku 1275, je druhou najstaršou mestskou pečaťou na území bývalého Uhorska a najstaršou pečaťou baníckeho mesta v Európe. Archeologické výskumy vydali svedectvo o tom, že Banská Štiavnica bola už v 13. storočí bohatým mestom s honosnou cirkevnou a svetskou architektúrou. Koncom 13. storočia produkovala Banská Štiavnica okolo 5 000 kg striebra ročne, čo tvorilo približne polovicu celouhorskej produkcie. Už v 14. storočí sa mesto rozširuje v smere toku Štiavnice natoľko, že sa v značnej vzdialenosti od mestského centra zriaďuje špitál s gotickým špitálskym kostolom sv. Alžbety. Priaznivý vývoj mesta bol prerušený roku 1442, keď bola Banská Štiavnica za dynastických bojov vypálená. Skazu zavŕšilo veľké zemetrasenie roku 1443. Tieto udalosti mali za následok hospodársky, politický a kultúrny úpadok mesta.
Banská Štiavnica sa však z týchto pohrôm pomerne rýchlo zotavila vďaka intenzívnej exploatácii bohatých rudných žíl a podpore udeľovaním privilégií, ktoré bansko-hutníckemu podnikaniu zabezpečovali rôzne hospodárske výsady. Rekonštrukčné obdobie po roku 1443 viedlo k prestavbám poškodených cirkevných a svetských budov v gotickom slohu a k stavbe ďalších, prevažne cirkevných budov.
Priaznivý vývoj mesta sa dostával za politických pomerov po roku 1526 do nadmieru ťažkej situácie. Po roku 1541 sa mesto začalo dôkladne opevňovať - 1546-1559 prestavali na pevnosť kostol (Starý zámok). 1564-1571 vystavali novú pevnosť (Nový zámok).
Pre baníctvo je zvlášť kritický začiatok 18. storočia, kedy nie sú pre ďalšiu exploatáciu zabezpečené rudné celky. Nie je vyriešený ani spôsob čerpania banských vôd a baníctvo stojí pre problémom ako v dostatočnej miere zabezpečiť spracovanie chudobných rúd, ktoré po vyčerpaní zásob bohatých rúd tvorili hlavný zdroj rudných zásob.
Vďaka úsiliu technikov, menovite však Mikovíniho a Hellovcov, ktorí zaviedli do praxe nové typy čerpacích strojov, sa tieto problémy vyriešili. Nehynúcou pamiatkou Mikovíniho génia je vodohospodársky systém vodných nádrží, záchytných a náhonných jarkov, ktoré v Uhorsku nemali obdobu. Banskoštiavnická čerpacia, dopravná a úpravnícka technika v 18. storočí dosiahla svoj vrchol a stáva sa v celosvetovom meradle najvyspelejšou technikou feudálneho obdobia.
Už roku v roku 1737 založili v Banskej Štiavnici banícku školu, prvú v Uhorsku, ktorá sa v 60. rokoch postupne stala technickým učilišťom vyššieho typu a v roku 1762 ju premenili na Banskú akadémiu, prvú v Európe, ktorá tu existovala až do roku 1918. V roku 1824 bol k Banskej akadémii pričlenený i lesnícky inštitút, založený roku 1808. Školu premenovali na Banícku a lesnícku akadémiu.
Rozvoj baníctva v 18. storočí, zakotvenie sídla hlavného komorsko-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici, založenie Banskej akadémie, ktorá sa stala jedným z mála centier prírodovedeckého a technického bádania v Uhorsku, vytvárali priaznivé podmienky pre to, aby sa Banská Štiavnica stala jedným z najvýznamnejších miest Uhorska. Koncom 18. storočia počet obyvateľov mesta a predmestí dosiahol skoro 24000 obyvateľov a Banská Štiavnica bola po Bratislave a Debrecíne tretím najväčším mestom Uhorska. Do tohoto času sa mesto pýšilo svojim vodným systémom, cesty boli vydláždené a objavili sa nové barokové a klasicistické budovy.. Na východ od mesta bol na nečinnej sopke Scharfenberg postavený grandiózny Barokový komplex Kalvárie. Centrum mesta bolo dokončené postavením klasického Luteránskeho kostola. Impozantný Barokový morový stĺp so svätov trojicou bol zrealizovaný talianskym sochárom Stanettim. Podľa stĺpu je pomenované aj námestie, na ktorom stojí: Námestie Svätej Trojice.
V prvej polovici 19. storočia sa v najvýznamnejšom banskom podniku, ktorým bola Horná Bieber štôlňa, zistila nerentabilnosť ťažby a od roku 1867 štiavnické baníctvo zápasilo už so stálim deficitom. Napriek pokusom zefektívniť banskú a hutnícku výrobu sa štiavnické baníctvo nemohlo dostať na takú úroveň, akú dosiahlo v predchádzajúcom období. Situácia sa rapídne zhoršila na konci 19. storočia vďaka svetovým konkurenčným cenám a do roku 1909 bola zatvorená väčšina baní. Na začiatku 30. rokov bola vybudovaná flotačná úpravňa, čím začalo obdobie ťažby a spracovávania až do roku 1993, kedy došlo v dôsledku nerentabilnosti ťažby v nových spoločensko ekonomických podmienkach k definitívnemu ukončeniu ťažby ložiska Banská Štiavnica. Stalo sa tak po viac ako 2 000 ročnej baníckej minulosti.